Kniháľ

Bol raz jeden veľmi smutný človek. Chodil po svete a na všetko sa pozeral svojimi vážnymi očami. Jedného dňa upieral svoj pohľad na mesiac. Jeho bledosť a trvanlivosť mu pripomenuli jeho vlastnú tvár.  Uvedomil si, že aj keď kráča po svete, tak sa vlastne vôbec nehýbe. Rozhodol sa, že sa už tomu  nebude viac brániť. Rozhodol sa znehybnieť.

Na druhý deň ráno jeho cesta viedla okolo veľkej záhrady. Keď vošiel, bránka hlasno vrzla. Pri plote rástol malý  výhonok ruže. Ešte nekvitol. Mesačný človek sa k nemu postavil a viac sa už nepohol. No pozerať sa neprestal.

Ubehlo niekoľko týždňov. Človek sa naučil prijímať vodu cez pokožku a energiu zo Slnka ako rastliny okolo neho. No aj tak niekedy pribúdal a niekedy ubúdal ako jeho priateľ mesiac. A ruža rástla. Ovíjala svoje zelené vetvičky okolo jeho tela. Na jej vrchole sa na konci leta objavili biele ruže. Rástli človeku presne za ušami, takže ich nemohol vidieť, no cítil ich vôňu a šteklili ho na plešine.

Jednej noci mesiac z oblohy úplne zmizol. Zem ho na okamih prikryla svojím tieňom a bez slnečného jasu sa stal  neviditeľným. Človek sa zľakol. Nebol si istý, či na chvíľu nezatvoril oči a nezaspal. V tom úľaku sa pohol. Ostré tŕnie bielej ruže sa mu vrylo pod kožu na mnohých miestach. Vykríkol. Snažil sa dostať z bolestného objatia, no ako sa metal, len sa viac a viac zraňoval.

Zem sa pohla. Mesiac vystúpil z tieňa a biele svetlo zalialo záhradu. Na zemi ležal zranený človek a triasol sa. Za ušami mu vädli dve biele ruže.