Kniháľ

Prvá loď, ktorá preplávala oknom mojej obývačky sa volala Renoir. Luxusná, vysvietená,...a prázdna. Nemohla som si pomôcť; aj tak som kývala ostodušu!
Život na lodi človeku neustále pripomína relatívnosť života na otáčajúcej sa planéte. Cíti každý záchvev, vŕzganie a špliechanie vody.  Kým sedíte na hornej palube a pozeráte sa priamo na hladinu, takže ste vlastne zosychronizovaný s jej pohybom a hojdaním lode, všetko je v poriadku. No keď vyberáte prádlo z práčky, alebo hrniec z kredenca a nábytok sa zrazu jemne zvlní priestorom smerom k vám, mozog aj žalúdok sa vzbúri. Vec tak statická ako je domov a biela elektronika sa predsa nemôže kolísať! Nový pohyb je výzvou. Provokuje zažité predstavy o tom ako má život vyzerať. Často uvažujem nad tým, aké by to bolo hojdať sa na lodi na hojdačke. Hojdať sa po smere hojdania lode, protismeru, hojdať sa nad vodou. Zladenie by asi bolo nevyhnutné na dosiahnutie pozitívneho efektu. Zladenie seba a sveta. Či sa už krúti, hojdá, alebo skáče...