Kniháľ

Podpis: Simonar Nahnutá

Našla ho jedného dňa na kraji záhrady. No nezľakla sa ho. Nebol to cudzí človek, ale skôr vec pohodená v tráve. Vec, čo neublíži a chystá sa dobre poslúžiť. Pomohla mu vstať, no nie do veľkej výšky, lebo sama bola malá.

„Nič sa ti nestalo?“

„Stále sa nám niečo deje, láska.“

Takto ju oslovoval od prvého okamihu. Nemal čas na zbližovanie. Vždy spadol rovno do stredu. A ten stred bol niekedy na kraji záhrady. Chodievala tam čítať svoje prvé knihy. Bol to lesný interiér- najväčšie stromy v záhrade, čo si najviac pamätajú a preto aj najviac chránia.

Odviedla ho na terasu, kde sa podávali raňajky.

 „Umy si ruky.“ Žena mama si nevšimla jej rúčku plnú veľkej dlane. Od toho dňa jej veľmi chutilo. Začínal sa osamelý letný čas. Po raňajkách ostali na terase. Celé hodiny mu kreslila svojich vymyslených tvorov. On zďaleka nevyzeral vymyslene. Bol reálny a dobrý. Pasteliek sa ani nedotkol. Nič jej nenakreslil. Ona mohla kresliť donekonečna, pretože ani jeden jej tvor sa na druhého nepodobal. Boli ako rozpité škvrny.

Vytiahol ju na zelenú trávu. Hrali naháňačku.

„Chyť ma, láska.“

Musel ju povzbudzovať. Dlho im tá hra nevydržala. Nebola zvyknutá na pohyb.

“Ukážem ti zvieratá.”

Prišlo jej hlúpe naňho hovoriť. Vo svojej dospelkosti stále nevedela, či je tu naozaj. Na všetko sa pozrel. Na mačku, na psa, na sliepky. Ona sa pozerala naňho. Videl jej zvieratá a správal sa k nim ako ona. Zdržanlivo. Stal sa jej kamarátom.

Popoludní si musela ľahnúť. Obliecť sa do pyžama, prikryť sa perinou. Nezmyselný rituál. Spánok nikdy neprichádzal. On ostal vonku. Na slnku. Cítila jeho smútok. Vedela, že ho poteší, keď uvidí, že nespí. Postavila sa do okna. Zazrela ho v záhrade. Venoval sa stromom. Venoval sa spôsobom. Potom, za súmraku ju to učil. Učil ju tvary. No nikdy ich nekreslil, vždy iba ukazoval do vzduchu. Zúbky aj obliny. Pichliače. Keď prešli všetky stromy, ukazoval jej vietor. Ako sa dotýka ich záhrady. Učil ju pískať. Učil ju pocitom stromov.

Na všetko sa pozerali potichúčky. Aj na seba. No on bol čoraz unavenejší.

“Prečo nezatváraš oči?”

“Aby som ti všetko ukázal, láska.”

Naposledy jej ukázal noc. Bola šťastná, že aj v noci sa je na čo pozerať. Hovorili jej, že má spať. No ona nespala, iba zatvárala oči. Sedem čiernych mužov v cylindroch malo v noci cestu popri jej posteli. Keby uvideli jej pohľad, ukradli by ju. Všetci siedmi.

S ním sa nebála.

“Potme vidno najďalej, láska.”

Ráno ju zobudil veľký hluk. Skrývala si hlavu pod perinu. Vedela, že on ten hluk nepočuje.

Už sa nepozeral na ich záhradu.

Zatvoril oči a dopadol. Do iného stredu.

Nadpis: Čarad